Deň 7.

Hneď na úvod sa chcem ospravedlniť. Priznávam, posledných pár dní som to riadne flákala, ale snáď mi môže byť ospravedlnením, že som bola po dlhých mesiacoch zasa doma na Slovensku. Viem, že asi ťažko uveríte, že doma nemáme internet, (máme ho) :D, ale bola som tam prikrátko nato, aby som stihla byť s rodinou a so všetkými, ktorých som tak dlho nevidela, preto som internet zanedbávala úmyselne.

Táto krátka dovolenka ma však prinútila sa pozerať na veci z inej strany. Do teraz som nechápala, ako je možné, že mi toľko vecí v poslednom čase liezlo na nervy, že som bola často podráždená a nepríjemná, no teraz to úplne chápem. Nie žeby to bola ďalšia výhovorka, ale po príchode domov som zistila, že práve to mi tak chýbalo. Ten pocit, že ma mama bude ráno čakať s kávou v kuchyni, a že až sa poobede vráti ocko z práce všetci si sadneme k stolu na pokec.  Ten pocit, že keď mi je najhoršie idem k babke a tá mi urobí chlebík s medom, lebo ten vraj vylieči všetko. Pocit domova, ktorý tu nemám a nemôžem sa zbaviť pocitu, že ani nikdy mať nebudem. Veľmi by som chcela. Naozaj by som chcela mať rodinu, kde by som cítila aspoň z polovice toľko pokoja a lásky koľko je u nás, no je to zrejme vylúčené pretože k tomu je treba vedieť lásku dávať. A to ja neviem.

Len ťažko som si pripúšťala, že by som bola schopná mať trvalý vzťah no našťastie mám priateľa, ktorý mi v tomto veľmi pomáha. Učí ma všetkým tým veciam, ktoré zaľúbení robia. Takže navzdory všetkému sa mám stále čo učiť.

Dôležité však je ľudia, že nech ste kdekoľvek, nech ste s kýmkoľvek a robíte čokoľvek: Buďte sami sebou a žite tak, aby ste s toho mali radosť. To jediné na konci obstojí.