Deň 8.

Keď som bola malá, verila som, že ľudia sú presne takí, akí sa zdajú. Bola som malá a hlúpa.

Nebolo ani tak naivné veriť v "dobro ľudstva", skôr bolo hlúpe veriť v dobro človeka. Ako jednotlivci sme totiž mnohí hrozní, nehodní titulu človek a rozhodne nie dosť dobrí nato, aby sme sa mohli porovnávať s inými. Nie sme takí všetci. Dokonca by som si dovolila tvrdiť, že väčšina je fajn, ľudia s charakterom a správnymi morálnymi zásadami, no to bolo kedysi. Dnes je zo mňa pesimista, ktorý už dávno prestal voňať falošnej vôni kvetov, ktoré aj tak raz  zvednú. Dnes pozerám pravde do očí a sama v zrkadle pozorujem, že sa zo mňa stáva rovnaké monštrum ako z ostatných nepotrebných, nič necítiacich a egoistických ľudí.

Ale viete čo? Keď som to dnes napísala svojmu priateľovi, ktorý je snáď tým najväčším pesimistom na svete, povedal mi jediné: " Zlatko, svet nie je čierno-biely a ty nie si bosorka. Všetci sme len to, s čím nevieme bojovať."

Mal pravdu. Nikto nie je tak zlý sám od seba. Nikto nie je dosť skazený nato, aby sa nemohol vrátiť späť. Nikto nemôže povedať, že nikdy v živote nebol aspoň chvíľu skutočným človekom. Ak sa z nás stáva niečo, čo nemá nič s ľudskosťou tak len preto, že je to presne to, s čím nebojujeme. Čomu sa len poddáme a necháme, aby nás celé pohltilo. Nikto nie je dosť zlý nato, aby to mohol navždy vzdať. 

Postavím sa svojej slabosti. Prestanem na chvíľu myslieť ako masa a budem človekom. Človekom v pravom slova zmysle. Budem bojovať s tým, čo má byť mojou slabosťou. Priznať si ju je prvý krok ako byť skutočným Človekom.