Deň 10.

Dlho som tu nebola.

Ja viem, táto chybička začína byť mojou výhovorkou ale nie je. Určite to nie je schválne. Nemôžem zato, no mám pocit, že niečo nie je tak, ako má byť.

Nikdy som nemala všetko v živote zariadené na jedničku, no v poslednej dobe to nie je ani na trojku. Jediná stálosť, ktorá v mojom živote, je ON. Chlap, ktorému sa ako jedinému podarilo pripútať si ma. Doteraz netuším, ako to urobil. Bránila som sa. Dlho som bojovala proti tomu, aby ma niekto "skrotil". Ale ON nie je to, o čom chcem písať.

Dnes ma po dlhom čase opäť chytili depky. Neviem prečo, neviem  z čoho ale tieto stavy ma nikdy netešia. Vždy na mňa príde melanchólia, ktorá mi dokazuje že som príliš slabá. Slabá a flegmatická nato, aby som bojovala proti vlastným démonom. Ľudia okolo mňa klamú, podvádzajú a podrážajú a ja sa nato len prizerám. Vysmievajú sa mi do ksichtu a ja sa smejem z ich hlúposti. Je dobré vedieť, že ma nič nerozhodí no naozaj neviem, či práve tento prístup nie je samotným spúšťačom týchto mojich stavov. 

Už keď som bola malá vedela som, že nič nie je ľahké a že všetko má svoju cenu. Teraz keď som staršia chápem, že tá cena je privysoká. Nikdy nebudem schopná zvládnuť záchvaty a histerické scény ktoré tak úžasne mnohí predvádzajú. 

Nechcem  byť ako oni. Nikdy. Chcem byť sama sebou. Kľudne aj chladnokrvná mrcha ak mi to zaručí zdravý rozum a pokoj na duši. Už dávno viem, že to čo zato stojí, si zaobstarám sama. Svet mi k tomu netreba.